Farský úrad

Nedeľa nás oslobodzuje, nie väzní

Nedeľa nás oslobodzuje, nie väzní

Ešte v roku 2002 prebehla na Slovensku diskusia o vhodnosti, či nevhodnosti nedeľného predaja, ktorú nepriamo vyvolal pastiersky list katolíckych biskupov Slovenska o svätení nedele. Viacerí diskutujúci sa vtedy snažili navrhnúť riešenia, ktoré by vyhovovali obidvom stranám, čiže tým, ktorí budú za, i proti.

Asi najabsurdnejším riešením, na ktorom bolo vidieť nepochopenie problematiky, bol návrh, aby sa v nákupných centrách zriadili kaplnky, kde by sa v nedeľu slúžila svätá omša. Aby sa tí, ktorí v nedeľu prídu nakupovať, mohli na nej zúčastniť. Zrejme by takýto krok v podstate znamenal nielen legitimizovanie, ale priamo aj pozvanie na nedeľný nákup. Navyše riešenie je nielen úplne nesprávne, ale dotýkalo by sa iba jedného rozmeru nedeľného príkazu, ktorým je účasť na nedeľnej svätej omši. Celý problém je však oveľa širší.

Pán požehnal a zasvätil
Ide o tretie Božie prikázanie, ktoré v katechetickej formulácii znie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.” Desatoro Božích prikázaní nájdeme vo Svätom písme na dvoch miestach – v druhej a piatej knihe Mojžišovej (Ex 20, 8 – 11 a Dt 5,12 – 15). Obidve formulácie sú až na malé rozdiely viac-menej obsahovo zhodné. V prvej sa hovorí: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ (Ex 20, 11). Siedmy deň teda nie je obyčajný, je iný ako ostatné, je Bohom zasvätený. Slovo svätý v hebrejčine znamená oddelený.
Sväté písmo hovorí o siedmom dni, že je zasvätený, čiže výnimočný, vydelený z bežného pracovného rytmu. Pri opise stvorenia, ktoré sa obrazne a symbolicky delí na dni, sa po každom z nich opakuje, že dielo toho dňa bolo dobré. Na šiesty deň, po stvorení človeka, sa konštatuje, že bolo veľmi dobré. Na siedmy deň si Boh odpočinul. Nie je to však bežný odpočinok, ako ten, ktorému sa človek oddáva po ťažko vykonanej práci. Biblický odpočinok Boha znamená kontempláciu, radostný pohľad, zaľúbenie v stvorenom diele. Boh si nepotrebuje odpočinúť po ťažkom výkone, on sa teší z človeka, ako sa teší milujúci z milovaného. Svojou láskou, ktorú dáva ako prvý, pozýva človeka do dialógu lásky. Boh a človek spolu prežívajú radosť a obdivujú krásu stvoreného sveta. Svet, ktorého vrcholom je človek, je veľmi dobrý. To je atmosféra siedmeho dňa podľa Svätého písma. Neskôr na scénu vstupuje dramatický moment prvého hriechu, ktorý vzťah s Bohom naruší a vnesie do neho hlbokú disharmóniu, ktorú človek vlastnými silami nikdy nebude schopný napraviť. V plnosti času však prichádza Boží Syn, aby znovu vybudoval narušený vzťah medzi Bohom a človekom a vrátil svet do stavu, keď z Božej dobroty a milosti bude môcť byť opäť veľmi dobrý. Život starozákonného ľudu v sobotný deň sa riadil špecifickým a veľmi prísnym režimom. Nie div, že Ježiš, ktorý hlásal, že sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu (porov. Mk 2, 27), svojím konaním neraz narazil na tvrdý odpor zo strany farizejov a zákonníkov. Ježiš však nikdy nenarušil posvätnosť soboty, iba chcel zdôrazniť jej oslobodzujúci význam pre človeka.
Ježišovým zmŕtvychvstaním sa posvätným dňom stáva nedeľa. Nedeľa je prvý deň, pretože pripomína prvé stvorenie, a zároveň ôsmy deň, ktorý nasleduje po sobote a znamená nové stvorenie v Kristovi. V ňom a iba v ňom sa svet môže stať opäť dobrým, podobne ako na začiatku, pri prvom stvorení. Pre kresťanov sa nedeľa stala prvým zo všetkých dní, dňom Pána.
Nedeľa má význam nielen z hľadiska členenia časovej následnosti, ale dáva význam času vo svojej podstate. To znamená, že nejde len o chronologické delenie času na určité úseky, ktorými sú dni, týždne a roky, ale čas, čiže dejiny samy osebe, majú svoj hlboký a plný význam jedine z pohľadu Kristovho zmŕtvychvstania.


Nielen spomienka
Nedeľa, ako deň vzkriesenia, nie je vonkoncom iba spomienkou na udalosť, ktorá sa odohrala pred dvetisíc rokmi, ale je slávením živej prítomnosti vzkrieseného Krista medzi veriacimi. Niektorí namietajú, že aj doma sa možno pomodliť a nemusia preto chodiť do kostola. Tí, čo boli krstom začlenení do Cirkvi – Kristovho mystického tela – , nemôžu náležite sláviť jeho zmŕtvychvstanie, kým to nerobia ako členovia Božieho ľudu. Od počiatku si Boh vyvolil izraelský národ a neskôr Kristus založil Cirkev, ktorá je novozákonným vyvoleným ľudom. Spoločné slávenie má aj veľmi dôležitý rozmer svedectva a povzbudenia. Človek ako tvor spoločenský potrebuje prežívať svoj život v spoločenstve a vo vedomí, že nie je sám. Toto platí vo zvrchovanej miere o živote viery.
Mnohí vnímajú nedeľný príkaz ako nátlak zo strany Cirkvi. Vravia, že mnoho ráz „necítia“ potrebu ísť do kostola. Vďaka tomu, že ide o príkaz, je možné, že často uniká podstata, ktorou je oslobodenie človeka. Písmo jednoznačne vidí v Pánovom dni pamiatku vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva: «Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň» (Dt 5, 15). Toto vyslobodenie však bolo len predobrazom a predzvesťou iného, plného vyslobodenia, ktoré sa odohralo obetou Ježiša Krista a slávime ho na Veľkú noc. Izra­eliti boli vyslobodení prechodom cez Červené more, kresťan je vyslobodený z otroctva hriechu obmytím krstnou vodou. Nedeľná svätá omša je najdôstojnejší, najlepší a najvhodnejší spôsob oslavy a vďakyvzdania Bohu za dar slobody v Kristovi.
Každá svätá omša je znovusprítomnením Ježišovej obety nekrvavým spôsobom. Účasťou na nej sa veriaci napájajú na zdroj posvätenia a oslobodenia. Vo svätej omši sa kresťan veľmi intenzívne spája s Bohom. On jediný je dobrý a ponúka túto dobrotu človekovi, aby mohol mať na nej účasť a aby kráčal v ústrety cieľu, pre ktorý bol stvorený, čiže k večnému životu. Prvé stvorenie bolo dobré, pretože bolo v súlade s pôvodným Božím plánom. Nové stvorenie môže byť dobré iba v Kristovi. Môžeme povedať, že svätá omša má pre veriaceho existenciálnu dôležitosť, aby sa neodklonil od večného cieľa.


Moc nedeľnej Eucharistie
Nedeľná Eucharistia nemá v sebe väčšiu moc ako ostatné sväté omše. Napriek tomu je základom a vyjadrením príslušnosti k Pánovi, čiže k Cirkvi, pretože je Pánovým dňom. Takto vnímaná Eucharistia už nie je povinnosť, ale skôr príležitosť a bytostná nevyhnutnosť. Podobne ako telo nemôže byť bez potravy, ani duša, ak nemá trpieť duchovým hladom, nevydrží bez Eucharistie. Kresťania prvých storočí veľmi silne cítili túto potrebu, a preto neexistoval nedeľný príkaz. Chápali ju skôr ako povinnosť svedomia, a nie ako príkaz daný im zvonku. Až neskôr, pre vlažnosť a nedbanlivosť niektorých, musela Cirkev zaviesť príkaz účasti na nedeľnej svätej omši a v prikázané sviatky ako vážny záväzok, čiže zaväzujúci pod ťažkým hriechom. Cirkev, ako dobrá matka, ktorá vie, čo jej deti potrebujú, musí aj takýmto spôsobom dbať o to, aby im nechýbalo to najpotrebnejšie k duchovnému rastu.


Vnútorný zmysel príkazu a zákazu
V nedeľu a v iné prikázané sviatky sa veriaci majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu. Tento druhý rozmer, ktorý s prvým veľmi úzko súvisí, sa dnes ťažšie prijíma a do istej miery aj viac porušuje. Súčasná doba sa hrdí oslobodením človeka vo všetkých oblastiach. Sloboda, ktorá sa vníma ako nezávislosť jednotlivca, bola povýšená na modlu. Zákazy a príkazy nie sú populárne. Príčinou je to, že človek stratil zo zreteľa vnútorný zmysel určitého príkazu alebo zákazu.


Už rímsky zákon dodržiaval nedeľu
Príkaz zdržiavania sa určitých prác a činností má v prvom rade slúžiť na to, aby si človek našiel dosť času na Boha. V prvých storočiach mohli kresťania iba s hrdinským nasadením života zachovávať slávenie Pánovho dňa. Až v 4. storočí občiansky zákon Rímskej ríše uznal týždenný rytmus a nariadil v nedeľu prerušenie práce. Paradoxne, dnes, po dvoch tisícročiach, sa dobrovoľne vraciame späť a zriekame sa nároku na čas pre Pána. V niektorých európskych krajinách, medzi ktoré, žiaľ, patrí aj Slovensko, sa prijalo zrušenie nedeľného odpočinku príliš pokojne a odovzdane. Systematické porušovanie tretieho Božieho prikázania, ktorého sme svedkami, je výrazným prejavom a živnou pôdou praktického materializmu. Na miesto chrámov nastúpili nákupné centrá a obchodné reťazce so sedemdňovými otváracími hodinami. Na začiatku sme spomínali návrh vybudovať kaplnku v týchto centrách, aby sa aj ich návštevníci mohli zúčastniť na svätej omši. Podobný návrh je však úplne mimo nielen Božieho zákona, ale aj samotnej ľudskej prirodzenosti.
Človek, či si to prizná, alebo nie, je bytostne závislý od Boha. Je to jediná závislosť, ktorá nezväzuje, ale oslobodzuje. Božia prozreteľnosť udržiava celý svet a každého z nás pri živote. Bez nej by sme prestali existovať. Nedeľa je pre človeka príležitosťou uvedomiť si a prežiť túto hlbokú pravdu o sebe a svete a aktívne na ňu odpovedať. Boží odpočinok, o ktorom hovorí Kniha Genezis na siedmy deň stvorenia, nie je nečinnosť, ale radostná kontemplácia, láskyplný aktívny záujem o človeka. Nedeľný odpočinok teda vonkoncom nie je dňom záhaľčivosti alebo výzvou na lenivosť. Kresťanská nábožnosť už tradične venuje nedeľu dobrým skutkom, službe blížnym alebo núdznym. Dnes je to aj jedinečná príležitosť, aby rodina strávila deň spolu, a aby tí vyťažení venovali čas a starostlivosť svojim blízkym. V tento deň je zakázaná tá činnosť, ktorá je v protiklade s Pánovým dňom. Vhodné sú dobré skutky v prospech blížneho, ale aj aktívny oddych. Nedeľa má byť iným dňom, ako tie ostatné. Tomu má zodpovedať aj jej náplň. Ak niekto celý týždeň manuálne pracuje, asi pre neho nebude najvhodnejšie unaviť sa na horskej túre. Tá, naopak, môže byť veľmi vhodná pre človeka, ktorý celý týždeň sedí v kancelárii. Podobne pre úradníka stráviť hodiny pri televízii by bolo nanajvýš kontraproduktívne.
Z jednoduchého pozorovania vieme, že v prirodzenosti človeka je vpísaný určitý životný rytmus striedania práce a odpočinku. Na rozdiel od nerozumných bytostí človek, obdarený rozumom a slobodnou vôľou, ho má rešpektovať cieľavedome. Teda vedome a so zameraním na cieľ, pre ktorý tak koná. Obdivuhodná moc nad stvorením, ktorú dostal od Boha, ho môže strhnúť do nebezpečenstva zabudnúť, že Boh je Stvoriteľ a Pán, od ktorého všetko závisí. V čase neuveriteľného rozmachu vedy a techniky je toto nebezpečenstvo ešte zreteľnejšie. Človeku hrozí strata slobody v prílišnom naviazaní sa na materiálne hodnoty. Ak človek prestane rešpektovať prirodzený životný rytmus, vystavuje sa nebezpečenstvu otroctva. Narušenie hodnotového systému, kde duchovno by malo byť na prvom mieste, sa koniec koncov vždy obráti proti človeku. Hovorí sa totiž, že ak si ľudia ubližujú navzájom, môžu si odpustiť. Ak však drancujú prírodu, ona im to vždy vráti. Rovnako to platí o zákonoch, ktoré sú vpísané do ľudskej prirodzenosti. Ak ich človek nerešpektuje, vždy sa mu to skôr či neskôr vypomstí.

VLADIMÍR THURZO/Katolícke noviny

Kalendár:

September 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
        1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30
meniny má: Móric

Top Správy

Počasie na Slovensku: